Pri čítaní knihy Štyri tisíc týždňov od Olivera Burkena som si túto otázku položil neraz. Čakal som ťažký súboj, možno aj smrteľnú ranu pre time managment a plánovanie. Nakoniec sa ukázalo, že GTD a ostatné techniky nielen že nedostali na frak, kniha je len takým jemným pošteklením – ak vôbec. Pár mojich čisto subjektívnych záverov, ktoré ma k tomuto konštatovaniu vedú:
Nepochopenie podstaty systémov plánovania I.
Je pre mňa veľkou záhadou, ako človek nazývajúci sa „geek cez produktivitu“ dospeje k poznaniu, že mať všetko hotové je potrebné brať v doslovnom zmysle. Áno, David Allen dal dokopy systém Getting Things Done, avšak nikdy nesľuboval, že vo výsledku nastane deň, kedy sa jednoducho budete nudiť. GTD má svoje nedostatky (napríklad technokratický prístup a chýbajúci pohľad zhora), no Burkeman mu pripisuje črty, ktoré jednoducho nemá. Nehovoriac o tom, že mnohí ďalší autori a systémy sú na míle vzdialené od toho, ako time managment vníma. Vezmime si len koncept S. Coveyho zhrnutý v knihe Najdôležitejšie veci ako prvé: nejde len o to stúpať po rebríku (úloh) smerom nahor. Dôležité je mať rebrík opretý o správny múr.
Nepochopenie podstaty systémov plánovania II.
Burkeman jednoducho vychádza z nesprávneho poňatia plánovania a týchto systémov. Prichádza s tvrdeniami ako napríklad:
- čím viac sa snažíme čas kontrolovať, tým sa nám to menej darí – nikto nechce riadiť čas, to sa nedá. Plánujem preto, aby som si utriedil dôležité veci, ktorým sa chcem venovať (a teda aj tie, ktorým sa venovať nebudem),
- viac produktivity prináša viac úloh – tento poznatok je pre mňa obzvlášť čudný. V zásade tvrdí, že treba byť radšej priemerný až podpriemerný v plnení úloh, lebo kto je vysoko efektívny, dostane sa do pozornosti šéfa, ktorý mu začne zadávať ešte viac úloh. Prosím, toto nie ☹,
- stredoveký roľník žil takmer idylický život, vyšiel na pole a proste pracoval – napriek tomu, že dni mám naplánované skutočne dôsledne a občas nestíham (k tomu sa ešte dostanem), nemenil by som s ním. Pre vyspelý svet súčasnosti a najmä znalostných pracovníkov je ešte stále náš životný štýl voľbou. Mám trochu pochybnosti, že existenčné ohrozenie stredovekých roľníkov a prežitia ich rodín nebolo veľmi porovnávania vhodné so životom dnešných ľudí vyspelého sveta,
- zavádzame systémy time managmentu, ktoré nám sľubujú, že budeme mať na všetko čas, takže nebudeme musieť robiť ťažké rozhodnutia – priznám sa, že som ešte nepočul o systéme, ktorý by toto sľuboval,
- nepozná systém time managmentu, ktorý by bol aspoň z polovice taký účinný, ako prijatie limitov a reality taká aká je – ja osobne nepoznám systém time managmentu, ktorý by nepracoval práve so skutočnosťou, že limity treba rešpektovať a prijatie reality je nevyhnutná podmienka správneho prístupu,
- vtáky nebeské sa nestarajú o budúcnosť a teda treba žiť v prítomnosti – spomeňme na situáciu, kedy sa Ježiš pohádal so svojou matkou na svadbe v Káne o tom, či už nastal vhodný čas alebo nie. Nejako sa nakoniec dohodli, ale bolo to tesné. Keď už ideme využívať ako argument náboženskú tématika, nezabúdajme na silné slovné spojenie „Boží plán“, ktorý má svoje neotrasiteľné miesto. Plán – vidíte to tam.
- Vraj technológie, ktoré používame nakoniec vždy sklamú, pretože zväčšia objem „vecí“, ktoré sa snažíme dostať pod kontrolu – blbosť, technológie sú len nástroj. To je len kladivo. Nič viac, nič menej. Ak viem, ako s ním pracovať, užitočne poslúži.
- Inbox zero je nereálna vec – hmm…čo ja viem. Ja mám v piatok celkom čisto.
Zoznam takýchto interpretácii by vydal za niekoľko strán, ale radšej končím. Spomeniem už len poslednú vec, ktorá mi prekážala: autor nevhodne zovšeobecňuje. V zásade väčšinu svojich tvrdení podporuje vlastnou skúsenosťou a vydáva ju za všeobecnú (univerzálnu) pravdu. Často používa vždy, nikdy, väčšina z nás, žiaden a pod. Daniel Kahneman napísal skvelú knižku Myslenie pomalé a rýchle – ten by vedel rozprávať o tom, aká je vysoká chybovosť nášho štatistického odhadu, keď sa odrážame len od vlastnej skúsenosti.
Stíham všetko? Nie.
Mne osobne plánovanie pomáha. Občas padne v mojom okolí otázka, resp. zaznie konštatovanie, že či ja všetko stíham. Nie, nestíham. Predstavte si to ako horolezectvo – bavia Vás hory, leziete stále vyššie a vyššie. Kladiete si náročnejšie výzvy a hoc máte skvelé vybavenie a časom aj skúsenosti, nie vždy sa zadarí. A keď už raz aj zdoláte najvyšší vrch sveta, ešte to neznamená, že každý ďalší kopec bude malina. Jednoducho počasie, energie, motivácia a všemožné faktory spôsobia, že sa vrátite pred cieľom. Možno som si vzal blbé vybavenie, ale nemôžem to hádzať len to.
Rovnako je to aj s plánovaním. Mám vymakané nástroje. Čo to viem. Avšak aj mne sa občas preplní inbox, deti ochorejú, dôjde iná pohroma. Jednoducho ostanem visieť na skale. Ak je hlava v pohode, nejako sa mi podarí vrátiť do základného tábora a ďalší deň je nový deň.
Sila kognitívnych presvedčení
V rámci konzultácii pracujem s ľuďmi, ktorým práca prerástla nad hlavu. Skúšajú všetko možné aj nemožné, striedajú aplikácie a prístupy. Robia v zásade to, čo Burkeman popisuje vo svojej knihe. A nefunguje im to! Problémom však nie sú samotné techniky time managmentu. To je len pomôcka, to sú tenisky, ktoré si obujete, keď idete behať. Tie Vás však do formy nedostanú. Do formy (nároky práce/života sa dajú zvládnuť), sa dostanete len prostredníctvom kombinácie nástrojov a vhodných kognitívnych presvedčení . S tými Burkeman nepracuje v knihe (takmer) vôbec. Sebadisciplína. Návyky. Schopnosť povedať nie či vymedziť si hranice. Poznanie svojho prečo. Zvládanie očakávaní. Toto všetko a mnohé ďalšie okolnosti opomenul. V knihe spomína, že snaha mať vymakaný time managment pramenila z úzkosti doby, že nebude plniť všetky očakávania. Lenže tam by to chcelo dačo iné, než točiť online a offline pomocníkov. Ak nie je poriadok v hlave, techniky a systémy to nezachránia. To však neznamená, že nefungujú.
Inak povedané: ak sa rozhodnete pravidelne behávať a žiť zdravšie, skúsite x tenisiek, y aplikácii na počítanie kalórií a neviem čo ešte a napriek tomu zlyháte, nebude to teniskami ani aplikáciami. Áno, potrebujete parťákov, s ktorými si sadnete a aj nad tým treba uvažovať. Avšak presvedčenia a pohľady na zdravý životný štýl budú rozhodujúcim faktorom.
Čítať knihu, ak brutálne nestíhate?
Uvažoval som, či knihu Štyri tisíc týždňou odporučiť známym a klientom, ktorí sú v obdobnom stave/nastavení. Položil som si otázku – oslobodí ich to? Odpoveď je skôr nie. To im môžem rovno povedať presťahujte sa niekde na vidiek, chovajte sliepočky a pestujte zeleninu, zbavíte sa stresu. Ak však chcete zvládať nároky džungle života, siahnite radšej po iných zdrojoch. Zavše vyberám:
Zjednodušte si prácu (Carson Tate) – autorka chápe, že štýl plánovania treba prispôsobiť osobnosti. Prístupov je kopec, hľadanie kompatibility je úplne v pohode.
Najdôležitejšie veci ako prvé (S. Covey) – nejde len o to, že idete. Dôležité mať aj správne nastavený kompas, aby ste sa neplavili nesprávnym smerom.
Začnite s prečo (Simon Sinek) – poznať svoje prečo je klúčové.
Ak predsa len chcete po knihe siahnuť, objednať sa dá v Martinuse alebo v priamo v skvelom nakladatestve Jan Melvil Publishing.
